3 Softvérovo definované vytváranie sietí (SDN)
3.1 Úvod do SDN

SDN (Software Defined Networking) je nový prístup k architektúre siete ICT so zameraním na programové riadenie celej siete.

To umožňuje riešiť mnohé problémy tradičných prístupov pri vytváraní sietí, ale ponúka aj nové prístupy. Vo všeobecnosti myšlienka SDN môže zvýšiť pružnosť, manažovateľnosť a rozšíriteľnosť ICT sietí. Ďalším zámerom je zníženie nákladov na zariadenia. Môže to byť dosiahnuté využitím výhod rýchleho vývoja a cyklu rozmiestnenia relatívne lacných softvérových aplikácií na rozdiel od drahého špecializovaného sieťového hardvéru.

Hlavná motivácia pre SDN vznikla na začiatku z potreby nájsť lepšie riešenie pre inováciu pri výskume a vývoji sietí. Vtedy boli k dispozícii len dve použiteľné metódy testovania nových funkcií – softvérová simulácia alebo hardvérová skúšobňa (testovacia platforma).

Simulácia ponúka vysokú pružnosť a opakovateľnosť.

Naviac, simulácie nemusia bežať v reálnom čase - paralelne s tvorbou kódu a nie je ťažké pripojiť simulovanú sieť k reálnej sieti a testovať koexistenciu nových vlastností v realistickejšom prostredí. V porovnaní s tým je implementovanie hardvérovej testovacej platformy do používateľského hardvéru náročné na programovanie, môže byť obtiažne modifikovať nejaké nastavenie a je to veľmi nákladné.

To môže viesť ku kompromisom – buď sa použije zdieľaná hardvérová skúšobňa pre viac výskumných projektov, čo však limituje čas dostupný na experimenty a opakovateľnosť. Alebo sa alternatívne vytvorí vlastná testovacia platforma použitím sieťových prvkov dostupných zo zariadení prevádzkovateľov. Tieto sú väčšinou dodávané ako čierna skrinka s minimálnou úpravou podľa zákazníka, obmedzujú možnosti testovacej platformy pre nové a exotickejšie experimenty požadované skôr pri revolučných ako evolučných inováciách.

Koncom 90-tych a začiatkom roku 2000 sa výpočtový výkon univerzálnych počítačov výrazne zvýšil v porovnaní so špecializovaným hardvérom na vytváranie sietí. Toto spolu s pokrokmi vo virtualizácii a niektorých ďalších technológiách bolo možné využiť na softvérovo realizované riadenie jednoduchých uzlov siete pri rýchlom prepínaní paketov. Riadiaci softvér môže byť modifikovaný pohodlne pomocou simulácie, kým lacný hardvér s limitovanými vyššími úrovňami vlastností, používaný na prepínanie paketov poskytuje pri spracovaní paketov rýchlosti porovnateľné so špecializovanými hardvérovými testovacími platformami. Toto bolo jedným zo základných pilierov SDN, ktorý viedol k oddeleniu rovín riadenia a presmerovania, ktoré je popísané v nasledujúcej časti detailnejšie [5].