Prístupovú časť siete podrobnejšie zobrazuje ďalší obrázok. Z neho je zrejmé, že vysielače HDO (V1, V2, V3) môžu byť pripojené na sekundárnu stranu transformátora vvn/vn, vn/vn aj vn/nn. Z toho potom vyplýva veľkosť ovládanej oblasti a výkon zdroja signálu (rádovo jednotky až stovky kVA). Používané ovládacie frekvencie sú v rozsahu 217Hz – 1050Hz.
Na prenos signálu HDO silnoprúdovou sieťou musia byť k dispozícii pomerne mohutné výkonové zdroje nízkofrekvenčného striedavého signálu s výkonom rádovo od jednotiek až do stoviek kVA. Tieto sa zjednodušene označujú aj ako meniče frekvencie. Najprv sa meniče frekvencie realizovali pomocou elektromechanických točivých strojov. V súčasnosti sa ako výkonové zdroje signálu HDO používajú výhradne tzv. statické meniče frekvencie (SMF) realizované výkonovým tyristorovým striedačom. Zdroje sa k sieti pripájajú najčastejšie pomocou tzv. sériovej väzby.
Potreba rozlíšenia väčšieho počtu skupín ovládaných objektov a vyššieho zabezpečenia prevádzky viedla k vytvoreniu moderných typov povelových kódov HDO. Povelový kód so sériovým vyjadrením dvojpovelu (pozri obrázok) obsahuje štartovací impulz (S) a zabezpečovaciu medzeru (ZM). Ďalej je to tzv. adresová časť (A, B), ktorá umožňuje vytvoriť podmienky na zväčšenie počtu možných dvojpovelov systému (až do rádov stoviek). Potom nasleduje povelová časť so 16 dvojpovelmi.
Z pôvodného účelu HDO, ktorým bola podpora prevádzky elektroenergetickej siete sa v priebehu jeho rozvoja značne rozšíril počet možných aplikácií, ktoré môžeme rozdeliť do troch hlavných aplikačných skupín.