Elementárne toky môžu niesť zakódované (MPEG-2) video a audio, údaje, synchronizačné a systémové informácie, informáciu podmieneného prístupu a ďalšie údaje spojené s programom. Všetky reprezentujú komponenty programu.
Najjednoduchší typ programu je rozhlasová služba, ktorá obsahuje jeden elementárny audiotok. Na druhej strane bežná televízna služba (kanál) obsahuje tri elementárne toky: jeden tok nesie zakódované video, druhý tok nesie zakódovaný zvuk (audio) a tretí obsahuje teletext.
Nie je však problém poskytnúť televíznu službu, ktorá bude obsahovať jeden tok pre video v štandardnom rozlíšení, jeden tok s videom vo vysokom rozlíšení, niekoľko zvukových tokov (stôp) v rôznych jazykoch a dokonca niekoľko tokov pre teletext v rôznych jazykoch [21]. (...)
Uvažujme nekomprimovaný digitálny videotok, ktorý sa skladá z postupnosti snímok. Každá snímka (napr. 830 kB pre 625 riadkové video), ktorá reprezentuje nekomprimovaný obraz, sa volá prezentačná jednotka. Kódovač MPEG-2 kóduje a komprimuje každú prezentačnú jednotku, čím z nej vytvorí tzv. prístupovú jednotku. Prístupové jednotky, ako je možné vidieť na Obr. 2.2, nemajú rovnakú veľkosť. Ich veľkosť závisí od zložitosti pôvodného obrazu a typu každej snímky, pričom existujú tri typy snímok I, P a B [20]:
Výstupom kódovača MPEG-2 je postupnosť prístupových jednotiek a táto postupnosť predstavuje elementárny videotok. Podobným spôsobom je nekomprimovaný audiotok skladajúci sa z prezentačných jednotiek audia kódovaný kódovačom MPEG do postupnosti prístupových audiojednotiek, čo reprezentuje výsledný elementárny audiotok.