Nech napr. užívateľ B chce poslať nejakú správu užívateľovi B. Užívateľ B zašifruje správu s verejným kľúčom užívateľa A, a užívateľ A dešifruje správu pomocou jeho súkromného kľúča. Keďže kľúčový pár je komplementárny, iba pomocou súkromného kľúča užívateľa A je možné správu dešifrovať. Ak niekto iný zachytí šifrovaný text, nebude schopný dešifrovať ho, pretože iba súkromný kľúč užívateľa A je možné použiť na dešifrovanie. Táto metóda neposkytuje žiadnu autentizáciu, že správa prichádza od užívateľa B, pretože verejný kľúč užívateľa A je verejne známy. Avšak, metóda naozaj poskytuje dôvernosť pre zaslanú správu, pretože len užívateľ A ju môže dešifrovať.
Uvedená metóda veľmi jasne naznačuje, že dáta zasielané nejakému užívateľovi stačí zašifrovať verejným kľúčom príjemcu, ak je požadovaná ich dôvernosť. Podobne, dešifrovanie môže byť realizované iba súkromným kľúčom, ktorý musí poskytnúť príjemca dát. Takto môžu byť správy vymieňané bezpečne. Odosielateľ a príjemca nemusia zdieľať nejaký spoločný kľúč ako to bolo v prípade symetrického šifrovania. Celá otvorená komunikácia využíva iba verejné kľúče a žiadny súkromný kľúč nie je prenášaný alebo zdieľaný.
Na autentizáciu musí užívateľ A zašifrovať správu svojim súkromným kľúčom a užívateľ B dešifruje správu pomocou verejného kľúča užívateľa A. Táto metóda poskytne autentizáciu, že správa prišla od užívateľa A, neposkytuje však dôvernosť, pretože verejný kľúč užívateľa A je verejne známy. Preto každý, kto má verejný kľúč užívateľa A môže správu dešifrovať.
Na súčasné poskytnutie dôvernosti a autentizácie musí užívateľ B zašifrovať otvorený text najskôr svojim súkromným kľúčom, čím poskytne autentizáciu. Následne užívateľ B použije verejný kľúč užívateľa A na zašifrovanie správy, čím poskytne dôvernosť.
Nevýhodou systému je veľká časová náročnosť a zložitosť, keďže šifrovanie a dešifrovanie musí byť realizované štyri krát, a dĺžka verejného kľúča je značná (od 1024 bitov do 4096 bitov).