Nasledujúce kapitoly sa zaoberajú parametrami bloku PMD, prostredníctvom ktorého je koncové zariadenie pripojené k fyzickému prenosovému médiu – symetrickému páru.
VDSL2 prípojka sa vyskytuje v niekoľkých rôznych variantoch tak, aby bola schopná plniť úlohy pri rôznych prenosových podmienkach. V prílohách základného odporúčania ITU-T G.993.2 sú medzinárodnou štandardizačnou organizáciou určené tri základné typy prípojok VDSL2. V odporúčaní je špecifikované:
Spoločné pre všetky tri typy prípojky je blokové usporiadanie vnútorných obvodov a princípy týchto obvodov. Napríklad spôsob zabezpečenia dátového toku koncového účastníka pred jeho prenosom v prístupovej sieti (obvody pre synchronizáciu, skrambler, konvolučný kodér, modulátor, a pod.).
Všetky tri typy prípojok tiež na realizáciu dátových prenosov používajú výhradne moduláciu s viacerými nosnými DMT (Discrete Multi-tone).
Princípom tejto modulácie je rozdelenie celého využívaného frekvenčného pásma do radu vzájomne nezávislých subkanálov (niekedy tiež označovaných ako tónov alebo nosných). Šírka subkanála môže byť buď rovnaká ako pri staršej prípojke ADSL čiže 4,3125 kHz alebo dvojnásobná 8,625 kHz (iba pre pásmo 30 MHz). V každom jednom subkanáli sú dáta účastníka modulované kvadratúrnou amplitúdovou moduláciou QAM. Počet stavov modulácie prípojok VDSL2 sa pohybuje medzi 4 až 32768, čo zodpovedá prenosu 2 alebo až 15 bitov jedným stavom modulácie. Modulačná rýchlosť je pre šírku subkanála 4,3125 kHz stanovená na 4 kBd a pre šírku subkanála 8,625 kHz je stanovená na 8 kBd. Na vytvorenie obojsmerného prenosu sa môže používať iba metóda frekvenčného delenia FDD (Frequency Division Duplex).
Pre prípojku VDSL2 sú v jednotlivých prílohách odporúčania ITU-T G993.2, podľa typických parametrov prístupových telekomunikačných sietí daného regiónu, stanovené odlišné profily, frekvenčné plány a vysielacie masky spektrálnej výkonovej hustoty PSD (Power Spectral Density).