Rečový signál je fyzicky tvorený hlasovými orgánmi, ktoré sú ale ovládané mozgovou činnosťou jedinca. Obidva aspekty úzko súvisia s daným jedincom, preto obidve aktivity vnášajú do rečového signálu špecifické vlastnosti hovoriaceho; preto sa aj rečový signál označuje ako biometrický.
I keď primárnou úlohou rečového signálu je prenos rečovej informácie, ten v sebe obsahuje aj dodatočné informácie napr. špecifické pre hovoriaceho, ktoré sú dané veľkosťou, tvarom a tuhosťou jednotlivých hlasových orgánov, náladou, zdravotným stavom, vzdelaním, povahou, pôvodom, zvykmi, atď.
Spôsob zakódovania týchto informácií do rečového signálu nie je úplné známy ako aj samotný matematický opis takejto operácie. Preto je pomerne náročné separovať a extrahovať jednotlivé príznaky pre zvolenú oblasť spracovania reči (rozpoznávanie reči, identifikácia hovoriaceho, atď.). Navyše reč obsahuje veľkú variabilitu hovoriaceho spôsobenú rôznymi vplyvmi, napr. náladou, fyzickým stavom, chorobou, atď. Nakoniec signál môže byť značne degradovaný prítomnosťou šumov a vplyvom nahrávacích zariadení a prostredí, kde k nahrávaniu došlo.
Modifikácie signálu, ktoré nie sú spôsobené rečníkom (zariadenia, priestor, atd.) sa označujú ako zmeny relácie. Tieto zmeny majú významný vplyv na úspešnosť identifikácie a preto musia byť ošetrené. To platí najmä v prípadoch, keď sa podmienky nahrávania nezhodujú s podmienkami nasadenia.