5 Štandardy DVB
5.3 DVB-C – Vysielanie digitálnej televízie káblovými rozvodmi

Prvý štandard pre vysielanie digitálnej televízie koaxiálnymi káblovými rozvodmi (DVB-C) bol publikovaný v roku 1994 a pomaly začal nahrádzať analógovú káblovú televíziu na celom svete [1], [2]. Svoje uplatnenie našiel v rôznych sieťach ako napríklad vo väčších CATV (community antenna/access TV) sieťach, menších SMATV (satellite master antenna TV, Obr. 7) systémoch ako aj hybridných HFC (hybrid fiber coax) sieťach. Tento štandard využíva Reed Solomonove kódy na zakódovanie transportného toku, ktorý nesie zakódované MPEG-2 alebo MPEG-4 video spolu s ďalšími tokmi a ktorý je potom modulovaný moduláciou QAM (quadrature amplitude modulation).

Aby ostali kábloví operátori konkurencieschopní so satelitnými a pozemnými poskytovateľmi digitálnej televízie, aby sa dostupné pásmo využilo efektívnejšie a aby sa poskytlo viac TV kanálov a nových služieb používateľom, bol definovaný v roku 2008 štandard DVB-C2 [9].

Tento štandard okrem vysielania TV v rozlíšení SD a HD dokáže poskytnúť používateľom inovatívne interaktívne (IP) služby (napr. video na požiadanie). Rovnako ako DVB-T2, DVB-C2 tiež implementuje LDPS a BCH na ochranu proti chybám a tiež moduláciu OFDM s modulačnými schémami 16- až 4096-QAM, aby sa dosiahlo 30 percentné zvýšenie využitia spektra.

Napríklad, keď sa použije modulácia 4096-QAM na kanáli so šírkou 8 MHz, je možné dosiahnuť prenosovú rýchlosť až 83,1 Mbit/s.

DVB-C2 signál môže byť prispôsobený (optimalizovaný) rôznym prenosovým podmienkam a požiadavkám, pretože podporuje množstvo módov a volieb. Očakáva sa, že obidva štandardy (DVB-C a DVB-C2) budú súčasne existovať mnoho rokov.

image
Obr. 7 – Príklad aplikácie DVB-S do DVB-C SMATV