Štandard DVB-T ako osvedčená technológia pre doručenie televízie pre pevné zariadenia dokáže tiež vysielať pre mobilné zariadenia. Tieto prenosy nie sú efektívne, pretože nezohľadňujú výdrž batérie a náročné podmienky príjmu signálu.
Preto bol definovaný a publikovaný štandard DVB-H v roku 2004, aby bolo možné doručiť digitálnu televíziu pre ručné zariadenia (mobilné telefóny a PDA). Tento štandard je založený na DVB-T a dokáže s ním zdieľať rovnaký multiplex. Vďaka zapúzdreniu viacerých protokolov do MPEG-2 tokov DVB-H tiež podporuje dátové prenosy k ručným zariadeniam. Frekvenčné pásma pridelené DVB-H vysielaniu sú VHF, UHF a L (1,452-1,492 GHz). Aby sa šetrilo so spotrebou ručných zariadení, tento štandard používa metódu Time Slicing. Pri nej sú služby DVB-H prenášané v zhlukoch a ručné zariadenia prejdú do úsporného režimu medzi zhlukmi vybranej služby (Obr. 8).
V roku 2013 ETSI publikovala štandard pre DVB-NGH (DVB Next Generation Handheld), ktorý aktualizuje a nahrádza štandard DVB-H [10].
Na doručenie digitálneho videa, audia a dát ručným zariadeniam DVB definovalo štandard DVB-SH, ktorý predstavuje hybridný satelitno-pozemný systém pracujúci v pásme S (okolo 2,2 GHz). DVB-SH sa spolieha na satelity, ktoré pokryjú signálom veľké oblasti na Zemi a taktiež na pozemné vysielače (terrestrial gap fillers), ktoré doručia signál do oblastí nepokrytých satelitmi. Satelity môžu použiť OFDM a TDM na vysielanie signálu. Ako kódy FEC sa použijú výkonné turbokódy. Vyššie vrstvy pre DVB-SH (protokoly, signalizácia, atď.) sú definované štandardom DVB-IPDC.
Pokusy a nasadenie štandardov DVB pre ručné zariadenia začali rokom 2007 v mnohých krajinách (napr. Fínsko, India, Taliansko, USA, Čína, Južná Afrika) ale táto technológia neuspela, pretože bolo dostupných málo zariadení, nebol k dispozícii silný obchodný model a technológie ako 4G/LTE ponúkli tiež potrebnú kapacitu pre tento druh služby.